22. po Svätej Trojici 2022

Kázňový text: Mt 25, 14-15

Milí bratia a sestry, blížime sa ku koncu cirkevného roka a tak sa nám blížia aj podobné témy týchto posledných nedieľ. Mali by sme sa venovať posledným veciam človeka, ako je smrť, vzkriesenie, posledný súd a potom večný život, alebo večné zatratenie. Tie témy v cirkevnom roku sa každoročne opakujú, čo má svoju logiku a opodstatnenie. Občas si potrebujeme pripomenúť, že tu na zemi sme len obmedzený čas a že aj keď život na tejto zemi je dôležitý, predsa len je dôležitejšia večnosť, ktorá príde potom. Teoreticky to ovládame, ale musíme si to pripomínať, lebo občas nás tak zahltí ten pozemský život a jeho starosti, že zabúdame, že toto tu nie je to jediné, čo máme, a nie je to ani to najpodstatnejšie.

Je to ako v tom Ježišovom podobenstve. Pán odchádza z domu, pretože cestuje, a poverí sluhov, aby sa zatiaľ starali o jeho majetok. Môže sa tým sluhom zdať, že to je najdôležitejší moment ich života. Doteraz boli iba sluhami a zrazu sú akoby pánmi. Dostali do rúk majetok a môžu si s ním robiť, čo chcú a ako to uznajú za vhodné. Ale ten pocit je trochu zavádzajúci, pretože všetci traja vedia, že takto to bude iba do momentu, keď sa ich pán vráti z cesty domov. A potom už nebudú páni, ale znova sluhovia a ich skutočný Pán sa ich bude pýtať na to, ako hospodárili s jeho majetkom.

Keď sa pozerám na svet okolo seba a na ľudí v ňom, mám pocit, že všetci sú pánmi. Všetci sa tvária, že držia v rukách niečo, čo je ich. Je to ich vlastníctvo, o ktorom rozhodujú. Život je ich, schopnosti sú ich, svet je ich a môžu to všetko používať podľa svojej vôle a chuti.

Veľmi ťažko sa im počúva, že príde moment, keď znova nebudú pánmi, ale len sluhami a príde skutočný Pán, ktorý od nich bude požadovať vysvetlenie, ako hospodárili a narábali s jeho vlastníctvom. Ťažko si ľudia pripúšťajú, že všetko to, čo dostali, ich život, ich schopnosti, ich nadania, ich hrivny, sú všetko len prepožičané veci na niekoľko rokov života. Možno niektorí ich budú mať 70, či 80, ale niektorí aj menej.

Chápem, že je to také zavádzajúce, také trochu klamlivé. Mám svoj život v rukách, riadim si ho, mám rôzne dary a schopnosti, nikto mi do toho nemá čo hovoriť. Tvária sa tak ľudia, ktorí dostali po tri hrivny, ale ten pocit zažívajú aj tí, ktorí majú v živote len tú jednu. Pán odcestoval a tak si môžem robiť, čo len chcem. Problémom je, že takým niečím klameme sami seba.

Pán Ježiš v tom podobenstve hovorí o tom, že Pán odcestoval a zo svojich sluhov neurobil pánov, len im zveril majetok, teda nejaké talenty a na nejaký čas. Oni stále ostali sluhami, nezmenilo sa ich spoločenské postavenie. Stále boli podriadení svojmu pánovi, stále mu boli zaviazaní poslušnosťou a on im stále mal právo rozkazovať.

My máme také príslovie, že ak mačka nie je doma, myši majú voľno. A my ľudia vo vzťahu k Bohu presne toto robíme. Hráme sa na šéfov, pretože spravujeme talenty a tvárime sa, že sú naše. A niektorí to robia tak rozhodne a rázne, že presvedčili samých seba, že je to pravda.

Pán Ježiš však hovorí v podobenstve, že k talentom dostali sluhovia aj pokyny. Ak by si bol pán, nemusíš nikoho počúvať, ale ak si sluha, pokyny pre teba platia v celom rozsahu.

Bratia a sestry, to podobenstvo, ktoré Ježiš rozprával, nie je rozprávka. Ani ja ani vy nie sme páni. Stále sme iba sluhovia, aj keď Pán Boh akoby odcestoval a nechal nás slobodne viesť a riadiť svoj život. Povedal však jasne, že je to iba na určitý čas. Čím viac nad svojím životom rozmýšľam, tým viac si uvedomujem, že nič nie je moje. Že je to všetko prepožičané na určitú chvíľu.

Ja som nerozhodol, kedy sa narodím, v akej dobe a do akých pomerov. Ja som si nevybral rodinu, ani zázemie. Ja som si nevybral zdravie, ani svoje schopnosti, či nadanie, svoje zručnosti, ani múdrosť. Občas rozmýšľam, ako by vyzeral môj život, keby som sa narodil do nejakých vojnových čias, do nejakej biedy a chudoby. Alebo keby to bolo teraz v tejto dobe, ale nie do rodiny na Slovensku, ale v nejakom Somálsku, alebo Afganistane. Alebo by stačilo len uvažovať o tom, že by ste sa narodili do rómskej rodiny a už by náš život vyzeral úplne inak ako teraz. Tak akí sme páni, keď sme o tomto nerozhodovali?

A čo zdravie? Vy ste rozhodli o tom, že budete silní a zdraví, že sa narodíte bez postihnutia, alebo nejakého hendikepu? Ani o tom sme nerozhodovali my.

A čo tak aspoň nejaké talenty? Aspoň o tých sme rozhodovali my? Učil som sa angličtinu 4 roky na gymnáziu a potom 5 rokov na vysokej škole, ale keď na mňa niekto prehovorí anglicky, len sa hanbím a pozerám do zeme, že som nebol schopný sa naučiť aspoň jeden jazyk. Ale sú ľudia, ktorí sa ich bez veľkej námahy naučia tri či štyri, alebo ako jeden náš profesor na vysokej škole nejakých 11.

Nebolo to rozhodnutie sluhov, koľko talentov dostanú. Pán im ich pridelil podľa ich schopností. Nie je to naše rozhodnutie, z akého bodu v živote štartujeme. To, kde sme sa narodili, to, aké talenty máme, sme dostali od Boha a faktom je, že nemáme všetci rovnakú štartovaciu líniu. Mali sme veľkú výhodu, keď sme sa narodili do rodiny, kde nás rodičia milovali a starali sa o nás. Je to veľká vec, že sa naši rodičia nerozviedli a nemuseli sme zažiť nejakú nepríjemnú traumu. Sú to veľké rozdiely, ktoré vonkoncom nezáviseli od nás a od našich rozhodnutí. Jednoducho tu nás náš Pán postavil a povedal, že odtiaľto budeš začínať. Ale to je v poriadku.

Pán nechcel od sluhu, ktorý dostal 2 talenty, aby mu zarobil 10. Bolo v poriadku, že ich získal 2. A ak by bol získal iba 1, aj tak by sa na neho pán nebol nahneval. Podstatné je, čo sme so svojimi životmi a so svojimi schopnosťami urobili. Či sme ich rozvíjali, či sme využili múdro to, čo nám Boh dal. Či sme pracovali so svojím životom pre nášho pána. Preto sa vás, bratia a sestry, občas pýtam: Čo ste urobili, alebo čo robíte pre Božie kráľovstvo? Na toto sa raz bude pýtať aj náš Boh. Nemôžme žiť iba pre seba, prípadne pre svoje deti, alebo vnúčatá. Nemôžme žiť celý život sebecky, zahľadení sami na seba.

Tie získané alebo nadobudnuté talenty, aj tie pôvodné darované, budeme vracať nášmu Pánovi, keď príde. Myslím, že prvý dvaja pochopili, že nie sú pánmi, že stále sú len sluhami a tak robili všetko preto, aby naplnili vôľu svojho pána. Ten tretí je obrazom mnohých ľudí dnešného sveta. Nevníma hodnotu, ktorú dostal, premárni zverený čas a radšej si užíva život. Bez zodpovednosti pred Bohom. Žije si sám pre seba. Zo sluhu sa na pár okamihov stal pán.

Čo je podľa vás, bratia a sestry, najdôležitejší moment tohto podobenstva? Ten okamih, keď pán odcestoval? Alebo ten čas, keď sa môžeme hrať my ľudia na pánov a robiť si so svojimi životmi to, čo len chceme? Alebo žeby bolo najdôležitejšie, že v jeden deň sa ten Pán vráti a opýta sa svojich sluhov, ako hospodárili s jeho talentmi?

Ja si myslím, že toto je ten zlomový moment celého toho príbehu. Na toto nesmieme zabudnúť. Moment, keď sa Pán vráti, aby si pozrel, ako jeho sluhovia šafárili s jeho majetkom. Tento moment si v cirkvi pripomíname v posledné nedele cirkevného roka. Pamätaj, že sa budeš zodpovedať za svoj život pred Božou tvárou. Zo všetkých „pánov“ sa znova stanú sluhovia. Nedajte sa strhnúť tým, bratia a sestry, čo vidíte okolo seba, nedajte sa popliesť tou suverenitou a tým vystupovaním mnohých okolo nás, ten moment návratu je istá vec.

Dvaja prví sluhovia s tým dňom počítali a pripravovali sa naň. Ten tretí žil tak, akoby sa ten návrat nemal nikdy odohrať. Ale keď sa Pán vrátil, vzmohol sa iba na klasické obviňovanie: Ty si zlý..., ja som to vedel..., to je dôvod prečo som pre teba nič neurobil..., ja som si to predstavoval inak..., všetky tie klasické výhovorky a obviňovania Boha, ktorých sa napočúvame od neveriacich ľudí dookola. Keby bol Boh, tak by mal urobiť toto a toto a mal sa ukázať, a mal to riadiť inak... Nič z toho nepomôže, takže je zbytočné sa tým vôbec zaoberať.

Ale jedna vec ma na tom podobenstve fascinuje a je absolútne nelogická. Uvedomili ste si niekedy, čo ten Pán urobil s tými talentami? Sluhovi, ktorému dal na začiatku 5 talentov a získal ďalších 5, a ten Pán mu všetky tie talenty nechal. Účtoval s nimi, ale neprevzal si ich a tak to bolo aj pri tom, ktorému nakoniec ostali 4. Nechal im to, čo im dal a nechal im aj to, čo si zarobili. To všetko bola ich konečná odmena. To bola štedrosť toho pána.

Bratia a sestry, myslite na to, že všetko, čo máme v našom živote, sme dostali a nie je to naše. Apoštol Pavol to raz pekne napísal: A čo máš, čo by si nebol dostal? A keď si dostal, čo sa chváliš, akoby si nebol dostal? (1K 4,7) Toto je naša realita. Rozumný človek si uvedomuje, že náš život je dar a my sme len sluhami, nie sme žiadni páni. A raz príde moment, keď sa nás Pán opýta, ako sme narábali s darmi, ktoré nám dal. Či sme rozmnožili talenty a prežili život v službe pre Jeho kráľovstvo. Nechcel by som mať vtedy titul lenivého a zlého sluhu.

AMEN

Piesne: Najsvätejší...; 354, 664, 668, 648, A 68

Texty: Sof 1, 7. 12 – 18; 1Tes 5, 1 – 11; Ž 90, 1 – 8; Mt 25, 14 – 30