3. po Veľkej noci 2009

Kázňový text: Jak 4,8a

Priblížte sa k Bohu. Ako jednoducho to v liste Jakuba znie. Akoby bol Pán Boh niekde za dedinou, kde stačí k Nemu prísť, a všetko je tak, ako má byť. Lenže takto to vo vzťahu k Bohu nefunguje. Nepriblížime sa k Bohu tým, že niekde za ním vyjdeme. Zbytočne by sme chodili od dediny k dedine a od mesta k mestu.

• Kde je miesto, odkiaľ je bližšie k Bohu? • Kam by mal človek zájsť, aby mal istotu, že Pán Boh je v tej chvíli hneď vedľa neho?

Niektorí ľudia hovoria, že sú miesta, ktoré ohúria človeka svojou výnimočnosťou, či svojou veľkoleposťou. Sú takí, ktorí povedia, že boli na miestach, kde cítili blízkosť Božiu. Ale nie som si istý, či to nie je iba vecou pocitov.

Ak by ste išli do Izraela a ponavštevovali všetky miesta, po ktorých Ježiš chodil, určite by to bolo oslovujúce, ale je otázne, či tam je Pán Boh človeku bližšie ako tu na Slovensku. Otázne je aj to, či tu v tomto kostole sme Pánu Bohu bližšie, ako niekde vo vašom dome, či záhrade.

Priblížiť sa k Bohu nie je vecou miesta. Žalmista v jednom žalme spomína, že Boh je všade: Keby som vstúpil na nebesá, tam si Ty; a keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty. Keby som si vzal krídla rannej zory a býval pri najvzdialenejšom mori, aj tam by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma uchopila (Ž 139:8–10). Preto to znie čudne, keď apoštol Jakub hovorí: Priblížte sa k Bohu.

Vyjadrenie apoštola Jakuba je v podstate slovnou hračkou, pretože Boh je všade, kdekoľvek sa obzriete a kdekoľvek pôjdete, neujdete pred Ním. Vie niekto z vás, bratia a sestry, o nejakom mieste, kde by Boh nebol? Bojiská, vojny, miesta, kde sa rozmáha diabol so svojou mocou, ale ani to nevylučuje Božiu prítomnosť. Takže, priblíženie sa k Bohu nie je vecou miesta a ani vecou pocitov. Môžete sedieť v kostole a môžete byť Bohu ďaleko a naopak, môžete byť doma vo svojej izbe a môžete mu byť najbližšie, ako sa len dá. Nezáleží teda na tom, kde ste, ale na tom, aký ste.

Preto Jakub hovorí o tom, že my sa musíme k Bohu priblížiť, že táto časť leží na našich pleciach. Rozmýšľal som o tom, ako to vysvetliť jednoducho a napadlo ma podobenstvo o farizejovi a publikánovi.

Obidvaja sa vybrali do chrámu, aby sa priblížili Bohu. Miesto však nebolo až tak rozhodujúce, ako postoj, s ktorým do toho chrámu vstupovali. Farizej sa svojím postojom nepriblížil k Bohu a platilo to hneď aj naopak: Boh sa nepriblížil k nemu. Ale publikán sa postojom svojho srdca a myslenia natoľko priblížil k Bohu, že sa Boh priblížil k nemu a odišiel domov ospravedlnený.

Z toho vyplýva, že sa k Bohu približujeme:

• cez úprimné pokánie,
• cez vzdanie sa našich hriechov,
• cez modlitby, ktoré k Bohu vysielame.
• Ale k tomu patrí aj chvíľa pri Božom slove,
• ale aj spoločné zhromaždenia, ktoré nás dostávajú do Božej blízkosti.

Tým, že sme tu v tomto spoločenstve, sme sa priblížili k Bohu. Dali sme mu priestor aby sa aj On mohol priblížiť k nám. Aby k nám mohol hovoriť, aby s nami mohol komunikovať.

Tu nehovoríme o nejakých našich nekonečných zásluhách, na ktorých si môžeme zakladať, ale o jednoduchých a praktických veciach, pri ktorých sa dostávame pod Božie pôsobenie a nechávame mu priestor, aby nás vychovával.

Je to jednoduché: sadnite si pred televízor, vyložte nohy a pozerajte hokej, či nejaký iný šport, alebo, aby som nevynechal sestry, nejaký romantický film – tým ste Pánu Bohu veľa priestoru, aby vás vychovával a na vás pôsobil, nedali. Alebo, keď si vyjdete do krčmi, či za nejakým aktívnym športom, dali ste tým Bohu priestor, aby vás vychovával a aby vám bol blízko? Dobre, Pán Boh si môže využiť akúkoľvek situáciu, aby sa dotkol srdca človeka. Aj pri pozeraní hokeja môžete byť niečím oslovený, môžete spadnúť z kresla, alebo vám manželka vynadá, že jej nepomáhate a vtedy vstúpite do seba. Ale vo väčšine prípadov to predsa tak nie je. Pán Boh akoby nemal priestor osloviť nás, hovoriť s nami.

Tým, že prídete do spoločenstva, alebo si doma otvoríte Božie slovo, či kľaknete si k modlitbe, tým sa skutočne približujeme k Bohu a vtedy sa Boh priblíži k nám.

Znova však pripomínam, že priblíženie sa k Bohu by nebolo možné, keby sa Boh skrze Ježiša Krista nepriblížil k nám. Tým to začalo. Boh sa stal človekom, aby nám rozumel, ale aby sme aj my mohli aspoň trochu porozumieť a pochopiť Jeho. A tak to priblížiť sa k Bohu, znamená priblížiť sa ku Kristovi. Byť čo najviac Jemu podobný.

Brat farár Kolárovský použil pri výklade tohto textu jeden veľmi zaujímavý obraz. Ak si prestavíte Ježišov život, tak si uvedomte, že bol stále v pohybe. Putoval z mesta do mesta, z dediny do dediny. Neostal dlho na jednom mieste, pretože mal pred sebou plán, ktorý mal naplniť. Ak povolával učeníkov, vždy ich povolával k nasledovaniu, k pohybu. Priblížiť sa ku Kristovi znamená byť stále v pohybe, stále postupovať vpred.

Už som to spomínal, my sme akoby v tom našom duchovnom živote ostali stáť na jednom mieste. Možno je chyba v tom, že si dávame malé ciele. Uspokojíme sa s tým, že chodíme dosť pravidelne do zhromaždenia, potom aj k VP, sme pokrstení a občas sa modlíme. Dobre, to je dobrý cieľ, ale keď ho človek už dosiahol, mal by si dať ďalší. Predstavte si, že by niektorý z Ježišových učeníkov povedal, že pôjde s Ním, ale len po hranice Galilei. Po tade bude učeníkom, ďalej už nepôjde. Ježiš ide ďalej, postupuje, a tak by mali pokračovať i naše ciele.

Možno si teraz niektorí poviete, že už dávate Bohu dosť. Povedzme, nedeľné bohoslužby, biblické hodiny cez týždeň a ešte spevokol alebo mládež a potom ešte čas osobných chvíľ s Bohom, a to už je Pane Bože dosť. To je to maximum, čo ti môžem dať, ako sa ti môžem čo najviac priblížiť.

Myslite na to, či od vás Pán Boh nečaká teraz niečo iné, možno nejakú službu alebo inú prácu. A teraz nemyslím, len na cirkev. To napredovanie je aj o kvalite vášho života a ľudí okolo vás. Ja od vás nečakám, že budete so mnou v nedeľu chodiť trikrát do kostola, lebo raz chodíte a chcete urobiť krok dopredu. To nie. Ale napredovať sa dá:

• vo vzťahoch v rodine,
• napredovať sa dá vo výchove detí,
• krok dopredu sa dá urobiť v štúdiu Božieho slova,
• v modlitebnom živote,
• vo vzdaní sa nejakých hriechov, v ktorých sa stále zamotávate.

To je to približovanie sa k Bohu, k Ježišovi.

Na teológii som mal jedného veľmi dobrého priateľa, s ktorým som býval na jednej izbe 5 rokov. Za ten čas sa už spoznáte veľmi dobre. Ale po škole sme každý išli do iného seniorátu a potom sme už boli v kontakte oveľa menej. Stretli sme sa tak raz za rok a to sme stihli prebrať len tie základné veci. Teraz máme každý svoju vlastnú rodinu, ale začali sme si častejšie volať, a ten vzťah sa vylepšuje. Človek sa k tomu druhému približuje a znova to prechádza aj do osobnejších a súkromnejších veci. Ja viem viac o jeho rodine a on o mojej. To je vzájomné približovanie sa. Toto by sa malo diať aj vo vzťahu ku Kristovi, k Bohu. Priblížte sa k Bohu a Boh sa priblíži k vám. O tom písal apoštol Jakub.

Je tu niekto, kto môže o svojom vzťahu k Bohu povedať, že dosiahol najväčšie priblíženie? Že je na konci a niet sa v čom viac približovať?

No pozor aj na to, aby sme neostali niekde na mieste. Kristus odkráča ďalej a my budeme sami.

AMEN

Piesne: 144; 149; 125; 156; A: 32
Texty: Jób 19,25–27; 1Tes 5,9–11; J 13,31–35; Ž 66,1–9