Predpôstna 2009

Kázňový text: Am 5,21–24

Naše bohoslužby sa vyvíjajú už niekoľko stáročí. Od reformácie po dnešok naša cirkev prešla veľkým vývojom, čo sa týka poriadkov služieb Božích v našich kostoloch. Nie je to len nový spevník a nové piesne, ale sú to aj dôrazy na podstatné veci v bohoslužbe. Od reformácie je centrom našich spoločných stretnutí kázeň Božieho slova.

To je to najpodstatnejšie, bez čoho by sme sa ani nestretávali. Ale celkovo celý poriadok bohoslužieb sa kryštalizoval niekoľko storočí, až to skončilo v takejto podobe, ako je dnes.

Všetko to má svoju logiku a dôvod. Od predspevu, v ktorom voláme k Bohu a oslavujeme ho, cez konfiteor, či pieseň kyrie, v ktorých prosíme o zmilovanie, potom je sláva, pozdrav, kolekta, čítané texty atď., atď. Niekedy je problém skôr v tom, že my sami nevieme, prečo je to práve tak a nie inak.

Ale teraz si predstavte, že po tom všetkom nám Pán Boh cez proroka oznámi, že: „Nenávidím, zavrhujem vaše sviatky, neznášam vôňu vašich zhromaždení.“ Všetka práca tých učených teológov je akoby zrazu fuč. Je to veľmi silná reč a mám z toho zlý pocit. Veď, Pane Bože, my sa snažíme, zdá sa nám, že robíme všetko preto, aby naše zhromaždenia boli oslavou Teba i Tvojho mena. – Myslím si, že to, čo robíme, robíme najlepšie, ako vieme.

• Že je tu v našich kostoloch a v našich zhromaždeniach cítiť určitú bázeň a rešpekt pred Bohom.
• Že je tu aj vážnosť pri všetkom, čo naše bohoslužby sprevádza. Možno až taká, že mladí ľudia pre to ani nemajú veľké pochopenie.

Môže byť teda pravda, že aj o našich stretnutiach tu, v Obišovskom kostole, platili slová proroka Ámosa, že ich Pán Boh doslovne nenávidí? Že mu je to odporné?

Sú to dosť silné slová a myslím si, že by sme s tým asi nikto nesúhlasili. Veď predsa, je tu všetko, čo tu má byť. Sú tu modlitby, v ktorých vyjadrujeme pokoru, sú tu piesne, v ktorých vyvyšujeme Boha a Božie meno, že je tu naša úcta pred Ním i pokánie a aj naša snaha počúvať, čo nám Boh hovorí cez svoje slovo v kázňach. Dokonca, keď si ho čítame, tak z úcty k Nemu sa postavíme, aby sme aj polohou tela dali najavo, že je to pre nás veľmi vážna vec, keď počúvame, čo nám hovorí. A teraz pripustiť, že toto všetko je zlé a že je to dokonca Bohu odporné? • Veľmi vážne sa chcem opýtať, či si, bratia a sestry, myslíte, že je aj taká možnosť? • Že sa nič z toho, čo sa v našich kostoloch deje, Bohu nepáči? • Že všetko to, čo sa tu nedeľu čo nedeľu opakuje, Pán Boh nenávidí?

Uvedomujem si, že sú to vážne otázky, ale musím sa ich pýtať práve na základe slov proroka Ámosa.

Tento muž žil asi 760 rokov pred Kristom v časoch fungovania obetného kultu. Býval neďaleko Jeruzalema a dobre vedel, ako v chráme funguje bohoslužba. Po nejakom čase si ho Boh vybral za proroka a cez jeho ústa zazneli slová o tom, že to, čo sa v chráme deje, Pán Boh už neznáša, že nič z toho mu nie je milé. Môžete si iba predstaviť, akej popularite sa tento Boží prorok musel tešiť. Aj vtedy boli všetci presvedčení, že to, čo sa v chráme deje, sa deje na Božiu chválu. Že to všetko je robené kvôli tomu, aby bol Pán Boh spokojný, a že je to všetko na Božiu žiadosť. Všetky tie obete v Jeruzalemskom chráme bežali vo veľkom. Prichádzali tam pútnici a išlo to ako na bežiacom páse a každý sa domnieval, že to, čo robí, robí pre Pán Boha.

Predstavte si, že ste precestovali stovky kilometrov, prišli do Jeruzalema, za drahé peniaze si kúpili obetné zviera za hriechy svoje i svojej rodiny, dali ste ho kňazovi v dôvere, že tak je to predpísané zákonom, ten za vás predniesol modlitby a priniesol Bohu obeť a prorok Ámos vám pred chrámom oznámi, že Pán Boh to, čo ste urobili, neznáša a že mu to je odporné. Tak, buď by ste mu vylepili zaucho, alebo ho považovali za blázna. Lenže on bláznom nebol a hovoril iba to, čo bola pravda. A pritom si židia na obrady a rôzne zvyky potrpeli oveľa viac ako my. Pre nich boli slová proroka Ámosa neprijateľné.

A čo pre nás dnes? Dokázali by ste si to, čo aj len na chvíľu pripustiť, že naša bohoslužba v dnešný deň je Pánu Bohu doslovne odporná?

My dokonca hovoríme, že služby Božie nie sú o tom, že my nimi slúžime Pánu Bohu, ale že on tu v chráme slúži nám. A takýto výklad by bolo možné urobiť aj pri Židoch vtedy. Áno, kázeň Božieho slova môžeme chápať ako službu, ktorou Pán Boh slúži nám, ale všetko ostatné je službou Bohu. Či už sú to piesne alebo modlitby.

Je teda taká možnosť, že by sa to Bohu nepáčilo?

Z Božieho slova napríklad vieme, že Pán Boh nemá rád dlhé a nekonečné modlitby. Povedal to Pán Ježiš v kázni na hore. Že sa nemáme modliť dlho ako pohania. O dĺžke našich piesní, ani o rytme, či rýchlosti, nevieme vôbec nič. Vieme iba to, že aj v nebi sa bude spievať na Božiu oslavu. Dokonca ani hudobné nástroje nie sú žiadny problém. Možno niektorým viac vyhovuje organ, mladším stačí gitara, no niektorý by chceli i bubny, či husle. Ale ani v tomto nie je žiadne obmedzenie.

Tak kde bol vlastne problém v židovskej bohoslužbe v časoch proroka Ámosa?

Nebol problém ani vo forme, ani v obsahu, ale v človeku a v jeho srdci, ktoré bolo ďaleké od toho, čo bohoslužba obsahovala. V tom bola výčitka proroka Ámosa.

A ja pripúšťam, že takéto niečo sa môže stať aj dnes, a stáva sa. • Môžeme krásnym hlasom spievať „Smieť žiť pre Krista, pre neho mrieť“ a môže to byť Pánu Bohu odporné. • Môžeme náruživo a odhodlane hovoriť o Bohu a Božej láske a Pán Boh povie, že to nenávidí. • Môžeme sa modliť krásne kvetnaté modlitby a Pán Boh si bude pred nimi zatvárať uši.

Dôvod? Bohoslužba, ktorá nevychádza zo srdca a nie je úprimná, sa Pánu Bohu neľúbi. Ja si to uvedomujem aj sám pri sebe, že niekedy spievam oslavné piesne, ale nevnímam slová, že sa niekedy modlím a rozmýšľam o iných veciach, že počúvam kázeň, ale mysľou som niekde inde.

A to je bohoslužba, ktorá bola a je Bohu odporná. A pritom môže navonok vyzerať veľmi zbožne. V kostoloch sa vieme tváriť tak, že vnímame a počúvame, ale kde niet srdce, tam niet pravej bohoslužby. A k tomu všetkému sme ešte príliš rýchly.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––

Istého človeka skúseného v meditácii sa raz opýtali, ako to robí, že sa vie maximálne sústrediť? Na túto otázku odpovedal: „Keď si sadnem, tak sedím, keď stojím, tak stojím a keď utekám, tak utekám…“ My predsa robíme to isté, hovorili pýtajúci sa. Nie, vysvetlil majster. Vy, keď sedíte, tak už stojíte, a keď chcete stáť, tak vy už vlastne bežíte a ak bežíte, to už ste v cieli.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––

Toto miesto tu vyžaduje plné sústredenie. Tu nestihnete premyslieť zajtrajšiu robotu, ani poobedňajší program. Nie, tu je potrebné myslieť a sústrediť sa na každé slovo, ktoré počujete, hovoríte, či spievate. Aj keď viem, že je to problém, lebo mnoho z toho už vieme naspamäť a zvládame to bez toho, aby sme nad tým rozmýšľali.

Takže, skúmajme svoje vnútro i všetky pohnútky, či aj to, čo teraz v tejto chvíli a na tomto mieste robíme, je Pánu Bohu milé. Nie je rozhodujúca forma, ale úprimnosť, s ktorou by sme tu na toto miesto mali prichádzať.

AMEN

Piesne: 182; 346; 198; 366; A: 51
Texty: Veľp 8,3–7; 2K 5,18–20; J 12,20–33; Ž 91,1–4.11–12