Deviatnik 2009

Kázňový text: 1K 9,24–27

Beh o cenu je jeden z najznámejších obrazov, ktoré apoštol Pavel vo svojich listoch použil. Beh na nejakých závodoch poznáme všetci veľmi dobre a dobre ho poznali už aj v dobe, v ktorej Pavel písal. Športovci sa postavia na štart, zaznie výstrel a všetci vybehnú smerom k cieľu. Nič komplikované, dokáže to každý človek, ktorý má aspoň aké-také zdravé nohy.

Beh nie je vôbec ťažký šport. Aspoň keď naň človek pozerá v televízii, pohodlne vyvalený v kresle. Na tej obrazovke to nevyzerá zložito, len využiť čas, správne odštartovať, robiť veľké kroky a robiť ich rýchlo.

Ale pravda je taká, že aj keď ten beh vyzerá tak veľmi jednoducho, vôbec tak jednoduchý nie je. Vrcholoví bežci sa tomu venujú celý život a vyhrať dnes zopár podujatí je kumšt. Špeciálne dýchanie, natrénované pohyby, výdrž, maximálne sústredenie, presné a pravidelné napínanie svalov…. To je iba zlomok toho, čomu sa títo ľudia dlhý čas venujú a učia.

Bez tréningu sa nemôžete len tak postaviť na štart a tváriť sa, že to viete a zvládnete porovnateľne s niekým, čo sa tomu venuje roky. Bolo by to fiasko a aj naivné myslieť si, že predsa, bežať vieme všetci, tak, čo by sme to nezvládli.

Myslím si, že apoštol Pavel presne vedel, čo tento obraz bežca na závodišti obnáša a snažil sa ním vysvetliť beh, na ktorý sme sa všetci dali tým, že sme sa vybrali cestou za Kristom.

Určite existujú odlišnosti, je to iba obraz. Pavel hovorí: ….na závodišti bežia všetci, ale iba jeden dostáva cenu. Byť 5., 6. či 7., je bezvýznamná vec. Slávu a úspech získava iba prvý, prípadne druhý, alebo tretí. Ostatní nezískajú vôbec nič. V tom je veľká odlišnosť s duchovným behom, pretože tu môžeme získať cenu všetci, ktorí dobehneme.

Ale beh o cenu dáva dôraz na iné. …tak bežte, aby ste dosiahli. Toto je podstata tohto Pavlovho prirovnania. Je tu dôraz na úsilie, ktoré na ceste za večným životom musíme vynaložiť. Pavel hovorí, že všetci sme bežci. Všetci musíme zápasiť, aby sme dosiahli cieľ, a tým pádom aj víťazstvo, že sa musíme mnohých vecí zriecť, lebo dosiahnuť cieľ nie je jednoduché.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­––––––––

Prednedávnom som sa stretol s jedným bývalým mládežníkom. Má nejakých 19 rokov a učí sa bojové umenie. Chodí do školy v Banskej Bystrici. Od prvého ročníka na strednej škole dva razy do týždňa, z vlastnej iniciatívy, vstáva o 5. hodine ráno a chodí trénovať. Potom po tréningu ide do školy a po škole znova. Obdivujem to sebazaprenie a sebadisciplínu. Chce byť v tom, čo robí, dobrý a vie sa vzdať aj spánku, aj pohodlia. Má pred očami cieľ a ide za ním.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––

Apoštol Pavel hovorí, že každý kresťan by v tom duchovnom živote mal byť taký. Pred očami máme mať cieľ, a tým je pre nás večný život a spasenie, a mali by sme naň často myslieť.

Keď si uvedomím, čo všetko moju myseľ zamestnáva a načo som často upriamený, tak určite nemôžem povedať, že je to spasenie. • Najbližšie je to zborový konvent, čo všetko na to potrebujem. Rozmýšľam nad tým, čo nemôžeme zabudnúť. • Potom sú to prázdniny, nejaký výlet.

Je veľmi veľa toho, čo máme pred očami, na čo vytrvalo myslíme a čo nás zamestnáva. A ozaj to nie je ten náš kresťanský cieľ, ale mnohé iné každodenné starosti a veci tohto sveta.

Dá sa vôbec tak dôjsť do cieľa? Dá sa takto vôbec dobehnúť ten duchovný beh, keď len zriedka myslíme na to, čo máme dosiahnuť?

Predstavte si, ako by to vyzeralo niekde na olympiáde, keby sa bežci postavili na trať a jeden z nich by myslel na to, že ho bolia zuby, či, že ho trochu tlačí topánka. Nemá šancu na víťazstvo. Veď tí športovci sa musia maximálne sústrediť na to, že budú počuť výstrel a začnú bežať. V rôznych športových prenosoch to je na tvárach tých ľudí vidieť.

Ale my takýto v tom duchovnom zápase nie sme. Tak teda máme šancu dobehnúť, keď veľakrát nemáme ten cieľ pred očami, lebo nás zamestnávajú iné veci?

Dnes k tomu pribudli starosti o prácu, je hospodárska kríza. No, nemyslíte na to? Nezamestnáva to vašu myseľ, keď každý večer v správach oznámia, koľko stovák ďalších ľudí stratilo prácu?

Ale ani to ešte nie je všetko. Bežať o večný život a spasenie znamená vzdať sa mnohých vecí v živote.

• Veľakrát sa nám nechce ráno vstať o 5 minút skôr, aby sme si niečo prečítali z Biblie, alebo aby sme sa modlili. • Veľakrát sa nám nechce pre Božie kráľovstvo prísť v nedeľu do zhromaždenia a venovať tomu nášmu duchovnému behu, čo aj len jednu hodinu. • A to už nehovorím o nejakých cez týždenných akciách.

Pavel hovorí, že ten, kto závodí, zdržuje sa všetkého, lebo pre víťazstvo je potrebné mnoho obetovať. Takže, bratia a sestry, čoho ste sa v behu o večný život tu na tejto zemi vzdali? Čo ste obetovali preto, aby ste raz dosiahli korunu večného života?

Keď nad tým rozmýšľam, tak si uvedomujem, že toho nie je až tak veľa. Ani pri mne a v mojom živote. Tie naše obete, nie sú až príliš veľké. Ak apoštol Pavel povedal, že beží a zápasí zo všetkých síl, tak skutočne treba vidieť, že on sa mnohého vzdal a cez mnohé prešiel, aby do cieľa dobehol. V 2.Korintským 11:23–28 píše: Viac som sa napracoval, viac naúpel vo väzeniach, viac nazvíjal pod údermi, často som bol v nebezpečenstve smrti! Päťkrát po štyridsať palíc bez jednej dostal som od Židov, trikrát ma zošľahali, raz kameňovali, tri razy som stroskotal, deň a noc som sa zmietal na morských hlbinách; často na cestách, potom píše ďalej …...v námahe a trude, často v bdení, o hlade a smäde, často v pôstoch, na zime a v nahote…..

Keď hovorí, že nebeží na neisto a ani nie tak, akoby rozrážal vzduch, tak je ozaj treba vidieť, že jeho cesta za spasením nebola jednoduchá, a ozaj sa podobala závodníkovi, ktorý celý život zápasil, aby bol nakoniec víťazom. Nie jediným, ale jedným z mnohých. Nakoniec mohol povedať, že dobehol, lebo na to celý svoj život myslel. Ten cieľ mal vždy pred očami.

Uvedomujem si, že väčšinou spasenie nie je to, na čo vo svojom živote myslíme a čo máme pred očami.

Tak, ako ten duchovný beh chceme dobehnúť do cieľa? Myslím si, že nám niekedy chýba taká odhodlanosť a obetavosť, akú vidíme na ľuďoch, ktorých cieľom sú tie porušiteľné a mnohokrát bezcenné vence. Skutočne treba obdivovať odhodlanosť a obetavosť mnohých športovcov, ktorí len pre kúsok slávy a nejaký veniec, či zlatý pohár, obetujú väčšiu čas svojho života, a mnohokrát aj zdravie. A pritom je to niečo pominuteľné.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––
Jeden z amerických zdravotníkov raz spomínal, ako zo záchrankou prišli do bytu k jednému pacientovi, ktorý mal infarkt. Keď ho vynášali na nosidlách, veľmi slabým hlasom ich prosil, aby ho ešte posledný raz preniesli do vedľajšej miestnosti. Keď otvorili dvere, bola tam sklenená vitrína a v nej množstvo všelijakých medailí, ktoré tento športovec v mladosti vybojoval. Keď ho odtiaľ vynášali len smutným hlasom rozprával: „Škoda, že si ich nemôžem zobrať so sebou.“

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––

My bežíme o oveľa väčšiu cenu, ale ak chceme dobehnúť do cieľa, mali by sme naň v živote myslieť viac. Je to komplikovaný beh, v ktorom nemyslíme na cieľ, ale na iné veci, ktoré nás obklopujú. Tak sa nevyhráva. A my tvrdíme, že dosiahnuť spasenie chceme.

AMEN

Piesne: 495; 565; 288; 654; A:50
Texty: 2S 7,18–22; F 3,7–14; L17,7–10; Ž 31,20–25