1. sviatok vianočný 2006

Kázňový text: Ján 3:31–36
Ostatné roky sa čoraz viac a stále častejšie hovorí o komercializácii Vianoc. A čosi na tom bude. Po svojich krátkodobých pobytoch v niektorých nákupných centrách vôbec nemám pocit, že sme chudobní a nemáme peniaze. Ak by to bolo tak, obchodné centrá by boli prázdne.
Aj poetka (I. Hricová – Krištová) píše: Vianoce – oslavy, tradícia. Keď každý plesá, plesám i ja. Blikajúce sviečky, stromčeky, darčeky – pasca pre ovečky. Koledy, Jezuliatka, milión betlehemov vtesnaných do pozlátka. Iba raz v roku čakáme, či príde, čo nám donesie Ježiško, Dieťa na slame. A o rok opäť, nanovo – zas väčší jas a väčší blysk. Zvlčené stádo Pánovo.
Je naozaj život viac než jedenie a pitie? Naozaj jeme preto, aby sme žili, alebo žijeme preto, aby sme jedli? (Jean Moliere – Lakomec). Som presvedčený, že predvianočný zhon je úplne v poriadku, pokiaľ – pokiaľ pamätáme na skutočný dôvod Vianoc. Pokiaľ máme na pamäti, že darčeky si dávame preto, lebo Boh obdaroval ľudstvo. Pokiaľ máme na pamäti, že Boh sa stal človekom a to za určitým účelom.
Prečítaný text je veľmi zaujímavý. Čo myslíte, kto povedal slová, ktoré sme čítali? Bol to Ján Krstiteľ. Celý ten odsek má nadpis: Posledné svedectvo Jána Krstiteľa. Bola to veľmi zaujímavá situácia. Ježišovi učeníci krstili ľudí a získavali viac učeníkov, ako Ján (4:1–2). Jánovi učeníci teda prišli za Jánom a s takou žiarlivosťou v srdci mu povedali, čo sa to vlastne robí. Že ten, ktorého sám Ján krstil, teraz zakladá akúsi konkurenčnú skupinu. A Jánova reakcia je úplne nádherná: Človek si nič nemôže vziať, ak nie mu je dané z neba. Vy sami mi dosvedčíte, že som povedal: Ja nie som Kristus, ale som poslaný pre Ním. Kto má nevestu, je ženích, a ženíchov priateľ, ktorý stojí a počúva ho, srdečne sa raduje ženíchovmu hlasu. Táto moja radosť je úplná. On musí rásť, a ja sa umenšovať (v. 27–30). V Jánovej odpovedi nevidíme ani kúsok – ani náznak akejkoľvek závisti, či žiarlivosti. Presne vedel, aké je jeho poslanie a kde sú jeho hranice.
Narodil sa Kristus. Pán, Spasiteľ, Mesiáš. Prichádza zhora. Svedčí o nebeských veciach. Má oveľa väčší prehľad o tých najzákladnejších otázkach života. O tých otázkach, v ktorých mi stále tápeme, a ktoré preto často chceme nejako nahradiť (prácou, rodinou, zábavou, inými duchovnými prúdmi), či jednoducho ich ignorujeme. O tom hovorí Ján Krstiteľ, keď hovorí, že nikto neprijíma Kristovo svedectvo.
No ľudia, ktorí Kristovi uverili, ktorí prijali Jeho pohľad na život, na svet, na Boha, títo ľudia chápu, že Boh je pravdivý. Boh je ten, ktorý je v práve. Boh je ten, ktorý pôsobí našu záchranu, večnú spásu. Kto prijal Kristov pohľad na svet, život, na cestu – spôsob spásy človeka, ten chápe, že to má logiku, že to naozaj inak nešlo. Taký človek chápe, že Ježiš Kristus naozaj je jedinou cestou a nikto neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze Neho.
Ak sme včera hovorili o tom, že Ježiša máme poznať takého, aký skutočne je, že nemáme do Neho projektovať svoje vlastné predstavy a túžby, tak tu sa dostávame ku podstate toho, kto Kristus je. On je v prvom rade Spasiteľom, Vykupiteľom zo smrti večnej a moci diabolskej. On je Mesiáš, Kristus – t. z. Bohom Otcom Pomazaný – vyvolený Záchranca hriešnych a zatratených ľudí. Je Pán stvorenstva, lebo Otec Mu všetko dal do rúk. Je darca života, lebo kto verí v Syna, kto sa nespolieha na vlastné zásluhy, na vlastnú samospravodlivosť, ale na Krista, ten od Krista prijíma život. Kto sa však do neba chce vyšplhať po rebríku vlastných zásluh, kto teda neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom (v. 26).
Slová súdu však dnes nepatria na kazateľne. Dnes ku nám Kristus prichádza ako betlehemské dieťa. Prichádza, aby nás priviedol k Bohu, aby nám daroval odpustenie, zmierenie, slobodu, večný život. To je tá radostná zvesť – evanjelium. To je zvesťou Vianoc. Amen.
Texty: Žalm 96, Lukáš 2:1–14
Piesne: 595; 34; 53; 35; 52; A:11; 17