18. po Sv. Trojici 2021

Kázňový text: L 16, 19 – 32

Pred troma týždňami sme spolu otvoril tému viery vo večný život, ale potom sme mali mládežnícke bohoslužby a ďalší týždeň som slúžil v Gelnici a tak sme sa k nej viac nedostali. Rád by som sa k tomu dnes vrátil. Spomínali sme, že Pán Ježiš hovoril o večnom živote úplne suverénne bez okolkov a pochybností, ako o niečom samozrejmom, čo prichádza po smrti človeka. A dnes by som rád pokračoval v rozprávaní o tom, ako je večný život úzko prepojený s časnosťou. Vybral som preto veľmi známe podobenstvo Pána Ježiša o Boháčovi a Lazárovi.

Text: L 16, 19 – 32

Keď sa rozprávam s ľuďmi a príde reč na život po smrti, je skutočne len málo ľudí, ktorí sú striktne proti a povedia, že žiadny život po smrti nemôže existovať. Aj keď človek nepozná Bibliu a nie je veriaci, určite sa už stretol s rôznym rozprávaním o zážitkoch na prahu smrti. Sú ľudia, ktorí zažili zvláštne okamihy na prahu smrti a máme ich aj v našom zbore. Či už boli klinicky niekoľko minút mŕtvi, alebo to bolo pri nejakom vážnom úraze. Stáva sa, že v týchto momentoch videli svoje vlastné telo, videli lekárov, ktorí sa im snažili pomôcť, alebo ich operovali, alebo videli veľké svetlo na konci tunela, či dokonca s niekým v tých chvíľach komunikovali. Ocitli sa akoby mimo vlastného tela. Sú to veľmi osobné a silné zážitky, ktoré ostanú v pamäti navždy.

Tieto momenty na prahu smrti môžu byť tiež dôkazom toho, že život smrťou nekončí, ale aj tak to ešte nie je 100% dôkaz toho, že niečo po smrti existuje. Je zaujímavé, že vo väčšine prípadov sú tieto zážitky na prahu smrti pozitívne a to navodzuje dojem, že po smrti bude všetko dobré a netreba sa ničoho báť. Táto mienka je medzi ľuďmi veľmi živá. Keď zomriem a niečo tam na tej druhej strane bude, tak to bude dobré.

Bude to znieť veľmi surovo, prepáčte, ale ja tomu neverím. Nie preto, že by som sa chcel chváliť, že viem niečo viac ako všetci ostatní. To nie. Ale to, v čo verím, vychádza z Božieho slova a zo slov Pána Ježiša a On nikdy nepovedal, že po smrti bude všetko dobré. Zoberte si len naše dnešné podobenstvo o boháčovi a Lazárovi, ktoré ani náhodou nemá happy end, teda nejaký šťastný koniec.

Pán Ježiš v ňom nespomína súd, túto časť posledných vecí akoby preskočil, ale spomína, že hneď po smrti išiel Lazár a Boháč na svoje koncové miesto. Ten chudák umrel a anjeli ho zaniesli do lona Abrahámovho. Pri boháčovi to bolo trochu inak. Umrel aj boháč a pochovali ho. Smrť bola pre oboch rovnaká, pohreb bol určite odlišný. Pochybujem, že ten žobrák mohol mať nejaký honosný pohreb s nejakým krásnym náhrobným kameňom. A zas na druhej strane pochybujem, že boháča zahrabali niekde na kraji cintorína. Toto všetko Pán Ježiš vo svojom rozprávaní vynechal, akoby to nebolo podstatné.

Smrť bola rovnaká a potom prišiel už len výsledok. Lazára ...anjeli ho zaniesli do lona Abrahámovho. Boháč sa ocitol zrazu po smrti ...v mukách podsvetia...

Takže nie všetci končia v lone Abraháma? Určite nie a toto nie je jediné miesto, kde Božie slovo hovorí o odsúdení a zatratení. Pri poslednom súde budú ľudia rozdelení na tých po pravici a na tých po ľavici. Alebo ak chcete spomeňme podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou, ktoré je tiež o konci sveta, kde Pán Ježiš oznamuje sluhom, že keď príde žatva, tak kúkoľ povyberajú a pripravia ho na spálenie do ohňa.

To nie je text, v ktorom sa hovorí, že všetci budú spasení a všetci skončia v nebi. Tu sa nezhodneme ani s učením rímsko-katolíckej cirkvi, ktorá hovorí o očistci, v ktorom skončia všetci ľudia a tam si odpykajú nejaký trest za hriechy svojho života. Jedni tam budú dlhšie, iní zasa kratšie podľa toho, koľko tých hriechov spáchali. Ale nakoniec po odpykaní svojich hriechov a po príhovorných modlitbách, všetci môžu skončiť vo večnom živote.

Lenže boháč z podobenstva vo večnom živote neskončil. Podobne nám o tom hovorí aj podobenstvo o 10 pannách, keď 5 z nich ostalo pred dverami a na svadbu sa už nedostali. Počuli len slová: Veru vám hovorím, nepoznám vás!

Je to veľmi sympatické hovoriť o tom, že všetci raz budeme spasení a všetko sa to raz pred Bohom nejako urovná. Myslím, že tu robíme chybu aj my farári, keď na pohreboch „tlačíme ľudí do neba“. Môžeme hovoriť, že máme nádej, alebo vieru pri konkrétnom človeku, ale nerozhodujeme o tom, čiže to nie je vec, ktorú môžeme zhodnotiť a uzavrieť. Faktom je, že toto ľudia veľmi radi počúvajú a dokáže ich to uspokojiť v tom, že tento život, či už je dobrý, alebo zlý na to, čo bude po smrti veľký vplyv nemá. Ale klamal by som, keby som v tejto kázni tvrdil, že to tak je.

Boháč v Ježišovom podobenstve jednoznačne neskončil dobre a nebolo možné urobiť nič pre to, aby sa odtiaľ dostal. Dokonca nebolo možné ani uľahčiť jeho utrpeniu. Zaujímavé je, že boháč už na tom mieste rozumel, prečo skončil takto. Nepýtal sa odtiaľ preč, akoby vedel, že nie je možné sa odtiaľ dostať. Pýtal si aspoň ovlažiť jazyk.

Viem, že je to len obraz, určité podobenstvo, ale povedzte mi, aké to muselo byť pre neho ťažké, keď by bolo uľavením i to, že by si Lazár omočil koniec prsta vo vode a dotkol sa mu jazyka. Až s iróniou poviem, že to musela byť poriadna skromnosť, keď aj toto by mu prinieslo úľavu.

To spojenie medzi boháčovým utrpením a jeho životom na zemi mu pripomenul aj Abrahám: Synu, rozpomeň sa, že si ty svoje dobré veci vzal zaživa a podobne Lazár zlé; teraz tento sa tu teší a ty sa trápiš.

V tom podobenstve Pán Ježiš upozorňoval na jednu z vecí, ktorá je dôležitá pre spasenie a tou je nebyť sebecký. Boháč si užíval pozemský život, ale bol absolútne ľahostajný voči človeku pred jeho bránou. Určite tých dôvodov, ktoré rozhodujú o tom, čo s nami bude po smrti je viac. Jedným z veľmi dôležitých a rozhodujúcich momentov je naša viera v Boha. Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený. Viera v Boha je jeden z rozhodujúcich faktorov, pretože večný život si človek nemôže zaslúžiť ani ho nezíska konaním dobrých skutkov.

Podstatné je však pre nás poznanie, že skončiť na dobrom mieste po smrti nie je samozrejmosť, ale záleží to od toho, ako prežijeme život tu na tejto zemi. To sú veci, ktoré Pán Ježiš svojim učeníkom pripomínal veľmi často.

Keď teda hovoríme o večnosti, mám na vás, bratia a sestry, vážnu otázku: Záleží vám na tom, čo sa s vami po smrti stane? Poriadne si rozmyslite odpoveď.

Chcem teraz použiť jeden jednoduchý obraz. Tohto roku som si zobral na starosť zemiaky v záhrade. Obrobili sme zem, kúpili sme zemiaky na sadenie, len kúsok sme dosádzali z našich z predošlého roka. Posadili, keď prišiel čas, ohrnuli a potom ohrnuli ešte raz. Asi trikrát som ich postrekoval kvôli pásavke zemiakovej. Záležalo mi na tom, aby boli pekné. Keď byle uschli, dvakrát som kosil burinu. A keď sme ich vyberali, tak boli celkom pekné.

Ak ste na otázku, či vám záleží na tom, čo sa s vami stane po smrti odpovedali áno, tak sa vás pýtam, čo ste pre svoju večnosť urobili tento rok? Čudná otázka? Väčšina ľudí si myslí, že preto nie je treba nič urobiť. Že to jednoducho príde automaticky. Ale veď predsa ani tie „hlúpe“ zemiaky nenarastú na vašej záhrade sami od seba, len tak, automaticky. Ak chcete mať úrodu, musíte niečo pre to urobiť.

A teraz nenarážam len na dobré skutky voči nejakým chudobným Lazárom. Hovorím tu o úprimnej viere, ktorá sa prejavuje v láske. Apoštol Pavol napísal kresťanom v liste Galatským: V Kristovi Ježišovi totiž ani obriezka ani neobriezka nemá moc, ale viera činná skrze lásku. (Gal 5,6)

Myslím, že príliš veľa myslíme na náš pozemský život. Plánujeme si dopredu práce, ktoré chceme urobiť. Vieme, čo budeme robiť zajtra, pozajtra, o týždeň. Plánovali ste už, čo urobíte pre svoju večnosť? Väčšinu času svojho života sa sústredíme na tento svet a život v ňom, aj keď vieme, že tu nebudeme navždy. Lenže aj večnosť potrebuje naše sústredenie a našu námahu.

Boháč z nášho podobenstva bol zrazu starostlivý, spomenul si na svojich bratov, vnímal, že potrebujú počuť o tom mieste, na ktorom sa nachádza. Chcel, aby jeho bratia počuli o pekle, o tom, kde skončil. Myslel si, že toto by malo pomôcť.

Mali by sme viac hovoriť o pekle, o poslednom súde, o večnom utrpení? Spamätali by sa ľudia , keby vedeli, že ich niečo také čaká? Ja neviem. Pán Ježiš nám cez toto podobenstvo hovorí, že je o tomto mieste napísané dosť. V Božom slove je o tom, čo príde po smrti napísané mnoho. Lenže toto slovo si musíte otvoriť a čítať, k tomu slovu jednoducho musíte prísť, bez toho sa to nedá. A tu sme dnes práve pri dnešnom sviatku pamiatky posvätenia chrámu. Tento kostol tu stojí na to, aby si mal kde prísť sa pripravovať na večnosť, učiť sa o večnosti, veriť vo večnosť. Venuj sa Bohu, venuj sa Božiemu slovu a nepotrebuješ, aby sa ti niekto vyhrážal peklom. Nepotrebujeme sa báť pekla, potrebujeme veriť v nebo, ktoré nám Pán Boh pripravil.

To, čo potrebujeme, aby sme mohli veriť vo večný život, nám prináša Kristova cirkev v spoločenstve veriacich. Preto je potrebné byť tu v Božej blízkosti a v blízkosti ľudí, pre ktorých je viera vo večnosť živou nádejou.

Amen

Piesne: Najsvätejší...; 211; 365; 579; 644; 263; A 73; 656/5

Texty: Ám 8, 4 – 7; 1Tim 2, 1 – 7; Ž 113, 1 – 9; Luk 16, 1 – 13