3. nedeľa po Zjavení 2023
Kázňový text: Mt 22, 34-40
Dnes nám ostalo to tretie z najväčšieho prikázania a to milovať Boha celou mysľou.
Skôr ako začneme, mám ešte pár zaujímavosti. Pre židovstvo bolo typické, že na premýšľanie neslúžil rozum, ale srdce. Samozrejme, že my dnes vieme, že všetko premýšľanie sa deje v našej hlave a hovoriť o tom, že premýšľame srdcom je úplne nepresný opis toho, čo sa deje. Na druhej strane by som to židovské vysvetľovanie celkom neodsudzoval. Aspoň pár príkladov: Ale Mária zachovala si toto všetko a premýšľala o tom v srdci. (L 2,19) alebo: Sedeli tam aj niektorí zákonníci a premýšľali v srdciach... (Mk 2,6)
Faktom je, že veľmi podobne používame takéto slovné spojenia aj my. Hovoríme o tom: ...že takto to cítim v srdci. Alebo: Milujem ťa z celého srdca. Srdce je len sval, nesídlia v ňom žiadne emócie, ono pumpuje krv do celého tela, to znamená, že aj naše vyjadrenia sú nepresné. Napriek tomu ich bežne používame a určite sa to tak skoro nezmení.
To, pri čom by sme sa mali zvlášť zastaviť pri našom premýšľaní nad najväčším prikázaním, je slovo z celého, alebo z celej. Ja som sa sčasti o to pokúšal, keď sme hovorili o milovaní Boha z celého srdca. Vyznieva to ako veľmi nekompromisná požiadavka. Dokážeme vôbec my ľudia takto pristupovať v láske k Bohu? Aby to ozaj bolo z celého srdca, celej duše a celej mysle? Akoby tam nebol priestor na nič iné. Možno nám Pán Boh tým chce povedať, že jeho láska k nám je takáto. On nás miluje z celej svojej podstaty a hĺbky a aby to bolo férové, tú istú lásku požaduje aj od nás.
Vo vzťahoch by to tak malo byť. Ak niekoho milujete, očakávate, že aj ten druhý vás bude milovať tak isto. Máte radi svojho manžela, manželku, tak predpokladáte že aj jeho, alebo jej láska k vám je rovnako veľká, alebo aspoň podobná. Alebo milujete svoje deti, tak predpokladáte, že aj oni vás majú rovnako radi a že vám tú vašu lásku raz opätujú.
Veríte, že nás Boh miluje? Ja áno, som o tom presvedčený. A ak sa opýtate ako veľmi, tak odpoveď je, že dal za nás svojho jediného syna. Ale myslím si, že by sa to dalo opísať aj takto: Boh nás miluje z celého srdca, z celej duše a z celej mysle a presne takúto lásku očakáva aj od každého jedného z nás.
Sme schopní vrátiť takúto lásku Bohu? Myslím, že nie. Že tá Božia láska je v mnohých prípadoch neopätovaná. Ale napriek tomu tu táto požiadavka pred nás postavená je. Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. Snaž sa o to v živote, zápas o to, uč sa to, aby sa Pán Boh stal tým prvým a tým najdôležitejším v tvojom živote.
Chcem povedať, že vyjadrenie ktorému sa dnes venujeme je tiež paradoxné. Máme milovať Boha celou mysľou. Ale slúži nám myseľ na milovanie? Sme naučení hovoriť o tom, že milovať je oblasť srdca. Ak ste boli niekedy zamilovaní a verím, že stále aj ste povedzme do svojho manžela, či manželky, prejavovalo sa to tým, že ste na toho človeka skoro neprestajne mysleli. Ten milovaný vám zaberal väčšinu vášho premýšľania. Uvažovali ste, čo práve robí, či aj ona alebo on na vás myslí. Premýšľali ste, čo budete robiť, keď sa spolu stretnete. Láska k tomu druhému vám dokázala zahltiť väčšinu vašich myšlienok.
Chcel by som povedať, že aj po 24 rokoch manželstva je to podobné, ale to by už nebola celkom pravda. Nemôžem povedať, žeby sa tá láska vytratila, skôr sa trochu zmenila. Stále dokážeme myslieť na niekoho celý deň, ale je to skôr v prípadoch, keď sa o toho svojho milovaného bojíme. Čaká ho niečo ťažké v práci, o čom vieme, alebo ide na nejaké vyšetrenie, alebo je to nejaká operácia, či skúška. Sú to momenty, keď toho svojho milovaného vieme mať na mysli celý deň. Ale nedeje sa to tak stále.
Milovať Boha z celej mysle mi pripomína skôr prvú zamilovanosť. Keď skoro v každej jednej myšlienke bol ten, do ktorého ste sa zaľúbili.
Dá sa takto milovať Boh, aby pohltil každú vašu myšlienku? Myslím, že to na 100% nedokážeme. V tej požiadavke však je, aby sme s Bohom vo svojom živote a vo svojich rozhodnutiach počítali. Ako keď ste ženatý. Viete, že po práci, po celom dni prídete domov a viete, že tam doma bude vaša manželka, že ju máte radi a spolu si sadnete a budete sa rozprávať. A čokoľvek cez deň urobíte, nech sa odhodláte k akémukoľvek rozhodnutiu, evidujete, že ste ženatý muž a že voči svojej žene máte nejaké záväzky, nejaké povinnosti, nejaké sľuby, ktoré pre vás vždy platia.
Takto nejako si predstavujem lásku k Bohu z celej mysle. Samozrejme, že nie je možné každý okamih a každú sekundu svojho života myslieť na Pána Boha. Neodporúčal by som to robiť, keď narábate s pílou, alebo s nejakou hobľovačkou, pretože prídete o prsty. Vtedy je dobre sa plne sústrediť na to, čo robíte, lebo je to nebezpečné.
Ale tak, ako platí to, že som ženatý a z toho vzťahu pre mňa niečo vyplýva, tak by to malo byť aj so vzťahom k Bohu. To, že verím v Boha, že ho milujem, to je niečo, čo napĺňa môj život a v každej situácii s touto informáciou počítam.
Pri tom uvažovaní mi prišla na um jedna myšlienka. Vzťah medzi mužom a ženou sa potvrdzoval sobášom a súčasťou sobáša je aj vzájomné odovzdanie obrúčok. Je to asi jediný viditeľný dôkaz, ktorý potvrdzuje váš stav a váš vzťah k inému človeku. Niekedy sa to dalo vyčítať ešte v občianskom preukaze, ale myslím, že to teraz už tam nie je. Obrúčka na prste teda potvrdzuje váš záväzok lásky k inej osobe. Je to viditeľné a čitateľné. Každý človek, ktorý zbadá vašu obrúčku na prste, vie, že patríte k niekomu inému a máte s ním vzťah. Dnes sa už aj toto mení, niektorí už obrúčky nenosia a iní ich nemajú, pretože je to veľakrát vzťah bez záväzkov.
Škoda, že niečo také viditeľné nemáme aj vo vzťahu k Bohu. Niekedy sa na konfirmáciu dával krížik s retiazkou, ale znak kríža už dnes ľudia používajú ako ozdobu, veľakrát bez toho, aby rozumeli, čo znamená a čo pripomína. Takže ten, kto nosí symbol kríža, vôbec nemusí byť veriacim človekom, aj keď kríž na jeho krku môže byť väčší ako ten, čo nosí biskup.
Pri krste sme dostali na čelo trojnásobný znak kríža, ale ten nie je vidno. Možno by sa nám zišiel takýto viditeľný znak našej lásky k Bohu. Bolo by zjavné, že máme voči Bohu záväzok. Bol by viditeľný pre ľudí, ktorí by ho na nás zbadali a bol by užitočný aj pre nás, pretože by nám občas pripomenul, že patríme Bohu a ako veriaci ľudia by sme aj mali žiť. Dosť často sa mi stáva, že tú svoju obrúčku na prste pootočím, niekedy len tak podvedome sa s ňou hrám a vždy vtedy si uvedomím, prečo ju na prste mám a čo znamená a koho mi pripomína.
Keď rozmýšľam o nejakej viditeľnej pripomienke našej lásky a nášho vzťahu k Bohu, musím povedať, že to nie je nič nové. Takúto viditeľnú vec mali Židia už v čase, keď prišli do zasľúbenej zeme. Počas vyznávania viery si natáčali šnúrku na ruku, alebo na čelo a na zárubniach pri vchode do svojho domu mali tabuľku s vyznaním svojho vzťahu k Bohu. Toto vyznanie povedal Izraelskému národu ešte Mojžiš. Hovoríme tomu „Šéma Izarael“, teda Počuj Izrael a znelo takto:
4Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. 5Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou. Takže už vieme, odkiaľ to Pán Ježiš citoval. A Mojžiš k tomu hovoril ďalej: 6Slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci. 7Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať. 8Priviažeš si ich ako znamenie na ruku, budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami 9a napíšeš ich na veraje svojho domu a na svoje brány. (5M 6,4-9)
Tieto viditeľné veci v židovstve ostali dodnes. Židia si dodnes priväzujú pred niektorými náboženskými obradmi pásku na ruku a počas tohto úkonu hovoria práve toto vyznanie Bohu a tak isto je stále vo zvyku pri zbožných Židoch, že na vchodových dverách na zárubni svojho domu majú malý otvor, kde je toto vyznanie uložené. Keď Žid vstupoval do svojho domu, rukou siahol na to miesto, dotkol sa ho a tak si pripomenul, že má milovať Boha z celého srdca, z celej duše a z celej sily. Tieto viditeľné veci im pripomínajú, kto je ich Boh a aký k nemu majú vzťah. Nútia ich častejšie myslieť na svojho Boha.
Chcem dnes skončiť jednou praktickou otázkou: Ako často počas svojho bežného dňa myslíte na Boha? Ako často sa vám stáva, že vo svojich myšlienkach preberáte niečo s Bohom?
Myslím, že čím častejšie to je, tým viac dokážete milovať Boha z celej mysle.
AMEN
Piesne: Slovo stalo sa...; 234; 40; 44; 233; A 19; 656/5
Texty: Jon 3,1–5.10; 1K 7,29–31; Ž 62, 6 – 13; Mk 1
