Nedeľa po Vstúpení 2022 - Výročná konfirmácia
Kázňový text: 1M 28, 20-21
Milí bratia a sestry, milí naši hostia, som veľmi rád, že ste prijali pozvanie na túto výročnú konfirmáciu. Prial by som si, aby to bola radostná spomienka na slávnosť konfirmácie a na sľub, ktorý ste pred 50-imi rokmi tu v tomto chráme dali Pánu Bohu. Preto sme vás oslovili a pozvali na tieto slávnostné služby Božie.
Keď som hľadal vhodný text, našiel som niečo, čo mi doslova buchlo do očí. Je to jeden moment zo života patriarchu Jákoba, keď zo strachu o svoj život musel ujsť z domu pred svojim bratom Ézavom. Nebolo to celkom čisté, pretože Jákob, s podporou svojej matky Rebeky, oklamal otca a podvodným spôsobom získal požehnanie svojho staršieho brata.
Chtiac-nechtiac sa musel vydať na cestu, o ktorej nevedel ako dopadne. Matka ho síce poslala k strýkovi Lábanovi, ale pre Jákoba to bola rodina, ktorú nikdy nevidel, nikdy predtým ich nenavštívil. V podstate prvýkrát bol takto sám. Išiel k pre neho neznámym ľuďom, v cudzom svete, kde netušil, či sa mu ich vôbec podarí nájsť. A k tomu ešte hrozilo, že sa mu môže stať niečo cestou. Prvýkrát bol v takejto životnej situácii. A to bol moment, kedy dal Bohu svoj sľub.
Text: Ak Boh bude so mnou a bude ma chrániť na ceste, ktorú práve konám, ak mi dá chleba na jedenie a šaty na oblečenie, a ak sa šťastne vrátim do svojho otcovského domu, tak Hospodin bude mojím Bohom. (1M 28,20-21)
Všimli ste si, že Jákob nechcel veľa? Chcel sa len šťastne vrátiť raz domov, mať dostatok jedla a nejaké šaty na oblečenie. Ak poznáte Jákobov životný príbeh, tak viete, že sa Pán Boh o neho postaral a Jákob na druhej strane svoj sľub takisto naplnil. Dokonca vtedy prvýkrát povedal, že bude Bohu dávať 10% zo všetkého, čo má. Ale to neznamenalo, že ten muž mal jednoduchý život a že ho obišli všetky starosti a problémy. Dať Bohu sľub a dodržať ho, je dôležitá vec pre večnosť, aj keď dodržanie toho sľubu sa deje v prítomnosti.
Dnes si s vami, bratia a sestry, pripomíname váš sľub, ktorí ste dali Bohu. Bolo to už poriadne dávno, veď 50 rokov je veľmi dlhý čas. Pravdou je aj to, že ste ho urobili veľmi mladí. Mali ste vtedy asi 14 rokov, keď ste vyriekli tak závažné slová, ktoré sa potom mali vzťahovať na celý váš ďalší život. Neviem, či ste si v tom veku vedeli dostatočne uvedomiť, aký vážny a zaväzujúci je tento sľub.
Chcel by som Vám ho pripomenúť, tak ako odznel v deň vašej konfirmácie, keď ho jeden z vás alebo jedna z vás, prednášala v mene všetkých. Odznie ešte v tej starej slovenčine zpred 50 rokov.
Sľub vernosti Bohu a cirkvi – (s. Anka Chovanová)
Tie slová boli vtedy vašim vyznaním z hriechov mladosti, ale aj sľubom, že budete žiť život oddaný a verný Bohu. Predsa len ten vek je taký otázny. Môžete sľúbiť niečo v 14-tich rokoch, čo má platiť aj o 50 rokov? Môže byť niečo také záväzné aj po toľkých rokoch? Predsa len ste boli vtedy ešte deťmi a inak ste sa pozerali na svet a na život. Dnes, keď k tým štrnástim rokom pripočítate 50 a viac, predsa len ten život vnímate inak.
Ale na obranu záväznosti sľubu musím povedať, že ani Jákob netušil, čo všetko počas rokov svojho života zažije a čím všetkým bude musieť prejsť. Boh mu dal dosť jedla a šaty na oblečenie, nakoniec ho doviedol šťastne domov, ale to nebolo všetko. Podviedol ho vlastný svokor, keď mu po siedmych rokoch tvrdej roboty dal za manželku staršiu dcéru a nie tú, do ktorej sa zamiloval. Musel prežiť smrť svojho milovaného syna Jozefa, aspoň tak mu to povedali jeho ostatní synovia. Roky za ním smútil, mysliac si, že je mŕtvy. Potom mu pri pôrode Benjamína zomrela jeho milovaná Ráchel. Neviem, či si takto predstavoval svoj život? Keď dával ten sľub Hospodinu, mal iné očakávania.
A ja chcem dnes povedať, že od toho sľubu, ktorý ste dali ako 14-ročné deti, sa toho veľa zmenilo aj vo vašich životoch. A som si istý, že to neboli len príjemné, požehnané a radostné chvíle. Určite ste zažili aj ťažké momenty, natrápili ste sa, možno naplakali. Možno ste boli a aj ste sklamaní z toho, že vám do života dal Pán Boh príliš ťažké veci. Že vás neochránil pred mnohým zlom a že ste sa poriadne napili z kalicha utrpenia. Možno sa stalo, že ste niektorí na ten sľub zabudli. A možno niektorí na Pána Boha za tie roky doslova zanevreli. Všetko toto sú veci, ktoré vám priniesol život. Nič vám nevyčítam. Len vy a Pán Boh vie, s čím všetkým ste za tie roky museli zápasiť.
Ale čo sa týka sľubu, musím povedať, že za normálnych okolností nesľubujeme niečo, čo by sme nechceli splniť. Nerobíme to ani vo vzťahu k ľuďom, ktorí predsa len častejšie zabúdajú. O to viac, že tento sľub bol daný Bohu, ktorý nezabúda vôbec.
Milí bratia a sestry, dnes mám pre vás jedno veľmi dôležité posolstvo. Začnem tým, že sme túto slávnosť neurobili preto, aby sme vám niečo vyčítali. Vy sami najlepšie viete, čím ste v živote prešli a aké bremená vám Pán Boh naložil na plecia. Urobili sme túto slávnosť preto, aby sme vám pripomenuli sľub, ktorý ste dali Bohu, a povedali vám, že nikdy nie je neskoro ten sľub splniť. Ani dnes, po 50-tich rokoch od jeho vyslovenia. Človek sa na cestu k Bohu môže vydať kedykoľvek. Veď On je tým, ktorý nás najlepšie pozná a rozumie nám.
Predstavujem si to ako cestu z Obišoviec do Košíc. Je to cesta ľudského života, kde odniekiaľ štartujeme a niekam smerujeme. A tá správna cesta nie je iba jedna jediná. Do cieľa vedie viac ciest, a tým pádom máte aj viac možností. Máme množstvo variácií, kadiaľ sa môžeme vybrať. A aj keď sa môže zdať, že sme úplne mimo alebo sme niekde poblúdili, ešte vždy sa môžeme na najbližšej križovatke otočiť a nasmerovať sa smerom k cieľu. Áno, je to tak, ako na ceste, existuje najkratšia a najjednoduchšia cesta, ale Pán Boh nepovedal, že musíme ísť iba po nej. Takže, ak sa vyberiete z Obišoviec na diaľnicu a potom do Košíc je to v poriadku. Ale kľudne môžete ísť aj povedľa diaľnice cez Lemešany, Janovík, Bretejovce, Seniakovce a Budimír. Aj tadiaľ dôjdete do cieľa. A ak sa vyberiete na Trebejov a Družstevnú, tak nám to Pán Boh nebude vyčítať, pretože aj takúto možnosť máme. A ak ste sa vydali úplne zlým smerom, napríklad na Ruské Pekľany a Ľubovec, keď sa zastavíte a zmeníte smer na Sedlice, Klenov, Margecany a odtiaľ na Veľký Folkmar a Košickú Belú, tak aj tadiaľ vedie cesta do Košíc.
Je to síce ďalej, je to komplikovanejšie, časovo náročnejšie a dlhšie, ale stále môžete dôjsť do správneho cieľa. Toto je náš život, toto sú naše možnosti a ja si myslím, že nám raz Pán Boh nebude vyčítať cestu, ktorú sme si zvolili. On vie, že sme v živote často robili chyby, zaváhali sme, či urobili zlé rozhodnutia. No podstatné je dôjsť do cieľa. Najdôležitejšie je zastaviť sa, zorientovať sa a potom sa nasmerovať smerom k Bohu. Nech ste kdekoľvek, vždy môžete urobiť nové rozhodnutie a vybrať sa správnym smerom.
Dnešný deň má však svoje výhody. Už tu nie ste ako 14-ročné deti, ktoré majú pocit, že najdôležitejší je futbal a nejaká tancovačka v sobotu večer. Alebo nejaké iné koníčky, ktoré sa nám v tom veku zdali podstatné. Keď má človek 64 a viac, už má úplne inak naskladané priority. To, čo sa nám zdalo vtedy najdôležitejšie, je dnes niekde na konci nášho rebríčka, a to, čo sa v 14-ich zdalo nepodstatné, môže byť dnes v našom živote prioritou číslo 1.
Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho... bol verš, ktorý ste sa učili vtedy z povinnosti. Bolo to niečo, čo ste museli vedieť, ale pre mnohých konfirmandov správa o tom, že ich Boh miluje nebola vôbec dôležitá. Dnes tie slová v našich životoch majú inú váhu, hlavne vtedy, keď si ich uvedomíme a prijmeme ich ako slovo adresované nám.
Pán Boh nás nikdy neprestal milovať a nikdy o nás neprestal javiť záujem. Tá láska je stále takisto veľká a takisto pre nás obetujúca. Len je treba natiahnuť ruku a siahnuť po nej.
Túto výročnú konfirmáciu sme mali naplánovanú už pred dvoma rokmi. Zastavila nás korona, ale som vďačný Pánu Bohu, že to nakoniec vyšlo. Tých, ktorí mali 50 až 57 rokov od konfirmácie, bolo dohromady 147. Dnes už nerozprávame o deťoch, ale o 72 mužoch a 75 ženách. 30 bratov a 8 sestier sa tejto slávnosti už nedožilo. Je to dosť veľké číslo. Môžeme na nich aj v priebehu dnešného dňa pospomínať. Bude na to priestor aj v kultúrnom dome pri obede. Zo 109 žijúcich sa sestrám Vereščákovej a Bašistovej podarilo nakontaktovať 101 bratov a sestier. To znamená, že na 8 bývalých konfirmandov sa nám nepodarilo získať nijaký kontakt. No, a z tých 101 oslovených, nijakým spôsobom nezareagovali iba 3. Všetci ostatní na pozvanie zareagovali. Som vďačný sestre Vereščákovej, ktorá si celú túto agendu zobrala na starosť.
Ale som vďačný aj vám, bratia a sestry, ktorí ste pozvanie do tohto spoločenstva prijali. Myslíme dnes aj na tých, ktorí nemohli prísť, či už pre vzdialenosť od Obišoviec, ale aj pre rôzne zdravotné problémy, ktoré im zabránili prísť sem a stretnúť sa s vami všetkými.
Pripomínam Vám dnes, bratia a sestry, jeden dávny sľub, ktorý, ste dali Bohu. A zdôrazňujem, že nikdy nie je neskoro ho v živote naplniť, aj keď bol možno vyrieknutý ľahkovážne. Predsa len ste boli vtedy mladí. Dnes je to všetko už trochu iné. Máte svoje roky a určite viac zvažujete, čo dáva človeku v živote zmysel a čo ho napĺňa spokojnosťou a šťastím. Je to viera v Boha, ktorý nás stvoril, viera v Ježiša, ktorý sa za nás obetoval, aby nás vyslobodil z hriechov, je to viera v Ducha Svätého, ktorý nám nedá pokoj, kým naša duša nespočinie v Bohu.
AMEN
Piesne: 605; 264; 642; 643; 355; A 62 264,1-2
Texty: Ž 37, 3-11; Ef 6, 13-18; J 15, 1-14
